V piatom zrodení spoznáva človek svoje ozajstné ja.
      Až po tomto zrodení si je opäť vedomý toho, že je individualizovanou súčasťou jediného vedomia, ktorému hovoríme Boh.
     Duša sa poznáva ako dokonalé a nesmrteľné vedomie.
     Vie, že tu bola vždy a že tu vždy bude.

     Týmto zrodením sa človek dostáva od osobného, egoistického ja k transpersonálnemu, večnému Ja. Poznáva sa opäť ako verný obraz Boha, tak ako bol stvorený. Ako bytosť, v ktorej sa odráža bytosť Božia.      Piatym zrodením sa človek učí to, čomu Rimania hovoria “metanoia” - to znamená premenu myslenia, myslenie “za hranice”. Všetko, čo sa doteraz zdalo byť dôležité: úspech, peniaze, uznanie, moc sa stáva nepodstatným.
      Všetko duchovné, čo bolo doteraz vedľajšie, sa stáva dôležitým. Vlastný spirituálny vývoj sa posúva do stredu záujmu, stáva sa obsahom a zmyslom života. Odteraz ide predovšetkým o to, pokiaľ je to možné, bez obchádzok dosiahnuť cieľ ľudského vývoja - úplnú dokonalosť.

     Piatym zrodením človek poznáva sám seba ako svoju hlavnú úlohu. Poznáva, že môže celku slúžiť len do tej miery, do akej on sám rozvinul svoje ozajstné ja.

      Toto piate zrodenie môže každý prežiť v ktoromkoľvek okamihu. Môže k tomu dôjsť naraz alebo krok za krokom. Takýto rýchly duchovný “pôrod” so sebou však prináša určité ťažkosti, pretože človek sa z minúty na minútu ocitá v úplne inom svete, v ktorom sa najskôr musí naučiť orientovať.
      Preto tiež nie je zmysluplné snažiť sa privodiť toto duchovné zrodenie “intenzívnymi kurzami”. Tým je len vyvolaný duchovný “predčasný pôrod”, ktorý je často pre každodenný život nepoužiteľný.
      To znamená, že duchovné zrodenie potrebuje starostlivú prípravu a zodpovednú pomoc, lebo je, rovnako ako zrodenie telesné, začiatkom úplne nového života.
     Taký duchovne zrodený človek má na spirituálnej úrovni rovnaké problémy ako novorodenec na úrovni materiálnej. Musí sa všetko znovu učiť.

     Život znamená učenie. Na stále vyššej úrovni nové učenie toho, čo je už dôverne známe.

      Pred narodením sme ešte úplne v jednote bytia. Fyzickým zrodením prebehne telesné oddelenie. Musíme sa naučiť byť sami, aby sme sa potom krok za krokom opäť vedome vracali do jednoty so všetkým. Najskôr so svojou matkou, svojou rodinou, potom so spolužiakmi zo školy, priateľmi, partnerom. Potom môžeme prežívať jednotu so všetkými ľuďmi, s rastlinami a zvieratami, aby sme nakoniec dospeli k opätovnej jednote s Bohom, tým že Boha poznávame a prežívame vo všetkom.

     Súčasne s narodením sa po prvý raz nadýchneme. Tým vstupujeme do kontaktu s okolím. Život nás núti k “spoluúčasti”, lebo bez dychu nemôžeme žiť. Nakoniec ale zisťujeme, že “to dýcha samo!”

      Po narodení sa najskôr pokúšame poznávať veci tohto sveta. Neskôr preskúmavame okolnosti svojho života a získavame nad nimi prehľad. Postupne tak naberáme istotu, sme stále prezieravejší a učíme sa rozoznať skutočnosť od obyčajného zdania. Dochádzame k jednotnému náhľadu, vidíme a poznávame Jedného vo všetkom.

     Akonáhle sa narodíme, skúšame pochopiť veci okolo seba a porozumieť im. Učíme sa konať, dávať a brať, cítiť, chápať niečo a tiež postupne chápeme sami seba.
      Učíme sa prijímať šance, ktoré nám život ponúka a krok za krokom prenikáme do duchovného poriadku, ktorý je obsiahnutý vo všetkom stvorení.

      Učíme sa stále istejšiemu pohybu vpred. Učíme sa tiež duchovnému pohybu vpred, vedome si stanovujeme svoje kroky na ceste k vytýčenému cieľu.

      Zo začiatku vieme len kričať, potom sa naučíme bľabotať a nakoniec hovoriť. Naučíme sa vyjadrovať sa tak, aby sme boli pochopení. Najskôr zrozumiteľne hovoriť, neskôr sa učíme rétoriku a dialektiku, dokonca cudzie jazyky. Možno sa naučíme aj “reči toho druhého” a dospejeme tak pozvoľna k láskyplnej a zmysluplnej komunikácii. Učíme sa odovzdávať svoje pocity a vedome osloviť správnu rovinu u toho druhého. Postupne možno dokonca ovládneme aj tú najkrajšiu formu reči, požehnanie.

      Spočiatku všetko, čo vezmeme do ruky, strkáme do úst. Pomaly sa ale naučíme rozlišovať jedlé a nejedlé a naučíme sa to vychutnávať. Naučíme sa dôkladne žuvať, vedome jesť to, čo jeme, transformovať z hmoty na stále vyššie energie. A nakoniec sa naučíme aj správne stravovať duchovne.

      Potom sa tiež naučíme čítať. Nielen v knihách, ale aj v tvári. Spoznáme charakter a zdravie alebo chorobu. Naučíme sa čítať v očiach ľudí a rozpoznávať ich pocity. Nakoniec sa možno dokonca naučíme čítať v “knihe Stvorení”.

     Máme možnosť sa rozhodnúť: Chceme zo svojho života urobiť umelecké dielo? Pomaly sa naučíme, ako byť dospelý a nie len starí. Sami precitneme a prevezmeme zodpovednosť za seba aj za ostatných. Sme tak stále samostatnejší, vykonávame svoje poslanie ako povolanie a robíme správne rozhodnutia.

      Musíme sa samozrejme tiež naučiť zarábať peniaze.
     Dozvedáme sa, že najskôr musíme “slúžiť” aby sme si niečo “vyslúžili”. Ale vyslúžime si aj uznanie. Pomaly sa tak dostávame k sebaúcte a sebapoznaniu. Zisťujeme, že neexistuje náhoda a krok za krokom získavame stále vyššie poznatky. Sú to jediné, čo si z tohto života so sebou môžeme odniesť. Nakoniec sa úplne zasvätíme Jedinému a vyslúžime si tak svoje pravé zasvätenie.

      Spoznávame, že život môže byť úspešný aj cez nás, a krok za krokom sa naučíme byť úspešní - v rodine, v škole, v povolaní a v partnerstve. Stále jasnejšie vidíme zmysel života, vedome prežívame to, že sme na ceste vývoja a smerujeme k najväčšiemu úspechu života, k poznaniu jednoty a jednotnému pohľadu.

      Nakoniec sa naučíme byť stále vedomejší a pritom stále uvoľnenejší a pokojnejší. Po svojom zasvätení už proste len sme. Kruh sa uzatvára, sme pri cieli, a tým zároveň na začiatku novej cesty.

      Poslaním každej duše, ktorému sa nedá vyhnúť, je byť dokonalá duša. To znamená byť taká, aká je a aká vždy bola.
      Tak duša prechádza stále novými a novými inkarnáciami, tak dlho, dokiaľ tento cieľ pozemského stelesnenia nie je dosiahnutý. Získané vedenie sa síce stále znovu a znovu stráca, ale raz dosiahnutá spirituálna zrelosť zostáva zachovaná.
      Preto si každá pokročilá duša hľadá vhodných rodičov a životné okolnosti, ktoré jej najlepšie dopomôžu k ďalšiemu vývoju.

      Piate zrodenie je teda to podstatné, je to duchovné zrodenie!
     Prvým krokom k duchovnému zrodeniu je poznanie, kto naozaj som: vedomie, energia, ktorá sa prejavila v tele.
      Poznanie, že sme nesmrteľní - vždy sme boli a vždy budeme, pretože proste sme!
      Musíme sa nielen nanovo narodiť do každého tela, ktoré obývame, ale musíme sa tiež nanovo narodiť do duchovného sveta, do poznania poriadku duchovných zákonov a k poznaniu svojho pravého ja.

     Rovnako ako je osvietenie proces, ktorý síce začína v určitom okamihu, ale potom sa uskutočňuje krôčik po krôčiku, tak je procesom aj duchovné zrodenie. Uskutočňuje sa tým, že postupne prekračujeme jednu hranicu za druhou a dostávame sa tak stále ďalej, až sme neohraničení, všeobsahujúci a skutočne slobodní. Až sme opäť úplne zajedno so sebou a so všetkým. Musíme ísť cestou Buddhu, dokiaľ nerozpustíme ilúziu Ja.
      Potom sa staneme tým, čím ste boli vždy: sami sebou!


     Keď vo svojom živote stále dokonalejšie vyjadrujeme dokonalosť svojho pravého bytia, žijeme nielen v blahobyte na všetkých rovinách, ale zažívame predovšetkým pravú sebarealizáciu a tým svoje duchovné zrodenie.
      Keď to pripustíme, vstúpime v tom okamihu do novej dimenzie svojho bytia. Všetko, čo sa doteraz zdalo byť podstatné - úspech, bohatstvo a moc - je úplne nedôležité. To, čo doteraz bolo menej dôležité - vývoj a poznatky - sa stáva teraz vlastným obsahom života.

     Rovnako ako telesné zrodenie potrebuje dvoch rodičov, potrebuje aj duchovné zrodenie dvoch “rodičov”, aspekty, ktorými sú múdrosť a láska.
     Bez múdrosti a lásky nemôže nikto zažiť svoje duchovné zrodenie. Ani jedno z toho nemôže samo o sebe spôsobiť zrodenie, k tomu je potrebné oboje.

     Toto dokonalé a konečné vzkriesenie nového človeka sa nedeje naraz, ale krok za krokom.
      Ale akonáhle sa v nás raz zapáli svetlo, nikdy už nezhasne.

     Aj my ako Budha žijeme zo začiatku v paláci vlastných predstáv, odrezaní od dedinského sveta. Až keď duševne dospejeme, spoznáme skutočnosť za obyčajným zdaním, rozpustíme svoje vlastné predstavy a začneme žiť v skutočnosti.

     A rovnako, ako Budha, aj my sa jedného dňa vydávame na duchovnú cestu, aby sme našli odpovede na svoje naliehavé otázky.
     Aj my putujeme od jedného majstra k druhému. Najskôr sa náš majster možno volá Uznanie, potom Úspech, Peniaze, alebo Moc. Ale u týchto majstrov na svoje otázky nenájdeme použiteľnú odpoveď.
     Až potom, keď sa jedného dňa usadíme po strom bódhi, opustíme starých majstrov a nájdeme nového Majstra menom Poznanie, môže sa z jedného okamihu na druhý stať zázrak.
     Poznáme sami seba a tým aj Boha.
     Všetko hľadanie je na konci a my sme naraz pri cieli. Mydlová bublina ILÚZIA JA praskla - došli sme k jednotnému náhľadu.
     Poznávame Jedného vo všetkom.

     Ale to je len začiatok osvietenia, začiatok procesu, ktorý bude trvať tak dlho, dokiaľ sa nielen nespoznáme, ale aj nestaneme sami sebou, aby sme naďalej sami žili ako Majstri.
     Ak si ale myslíte, že to už je cieľ, ste na omyle - vedzte, že až teraz to poriadne začína! Poznáte, že všetko doterajšie bolo len prípravou na začiatok ozajstného života.
     Takže sa s tými prípravami veľmi dlho nezdržujte! Nechajte prebehnúť duchovné zrodenie.
     Začnite žiť ako Majster - ako vy sami!

     Žiť ako Majster
     Mnohí ľudia pochybujú o tom, že je v našej hektickej dobe možné ísť duchovnou cestou. Mnohí si tiež myslia, že to znamená opustiť domov a rodinu a viesť život v ústraní a v meditácii.
     Takéto odriekanie a zrieknutie sa materiálneho blahobytu ale len oddeľuje spirituálnu stránku života od materiálnej. Tým sa však rozbíja jeho celistvosť.

     Mnohí si tiež myslia, že každodenný život by brzdil duchovný rozvoj.
     V skutočnosti je to ale naopak. Duchovná zrelosť sa nedosahuje v izolácii, to môže byť nanajvýš niekedy užitočná pomôcka. Človek musí byť skôr natoľko duchovne silný, aby obstál vo vonkajšom svete.
     Každá snaha stiahnuť sa, odvrátiť sa od všedných vecí,  v skutočnosti znamená len oddeliť sa od žijúceho prúdu života.

     Správne miesto pre moju duchovnú cestu je vždy to, kde práve stojím. Len odtiaľ môžem urobiť ďalší krok.
     Na tejto ceste je mi moje ego priateľom aj pokušiteľom. Je to môj najdôležitejší učiteľ na ceste k sebarealizácii. Aký bude život ťažký, o tom rozhodujem ja sám, lebo život je vždy ťažký len natoľko, nakoľko ho ako taký beriem.

     V živote sa ani nepotrebujem starať o to, aby som sa dostal ďalej, potrebujem len vďačne prijať to, čo mi život dáva, a využívať šance, ktoré mi ponúka.
     Spoznávam, že som svetlo dokonalosti vo svojom vnútri.
     Rozvíjam toto svetlo tým, že prepúšťam všetko, čo k tejto dokonalosti nepatrí. Rozhodujem o tom, čo sa v mojom živote stane. Na čo totiž zameriam svoje vedomie, to život uskutoční.

     Dokiaľ si ešte myslím, že “Boh je vo mne”, stále sa od neho oddeľujem. Spoznávam sa ako individualizovaná súčasť Boha. Stvoriteľ a stvorenia sú identickí - sú jedno!
     Byť dokonalý teda neznamená chcieť byť dobrý. Dokiaľ sa snažím žiť akýsi ideál, oddeľujem sa od neho. Byť dokonalý znamená, byť “celistvý”, byť úplne sám sebou.

     Ako Majster už nechcem meniť okolnosti, ale sám seba. Stále viac dochádzam k jednotnému náhľadu na veci a žijem tak v jednote so všetkým.
     Akonáhle v tom druhom spoznám najvyššie vedomie, akékoľvek nezhody a konfrontácie sa sami od seba rozpustia.

     Nie je dôvod na niečo čakať, lebo Spasiteľ čaká na svoje zrodenie vo mne.
     Môžem ho urýchliť, keď uzdravím svoje myšlienky a za nimi nechám nasledovať slová a činy.
     Keď robím len to, čo prichádza zo srdca, je akékoľvek konanie uzdravovaním.

     Potom spočívam pokojne sám v sebe.
     Potom spoznávam seba - Boha - aj vo všetkom ostatnom.


P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.  

      Článok je prevzatý z knihy “Duchovné zákony" od Kurta Tepperweina

< Prechádzajúca		Ďalšia >