Existuje iba život v tu a teraz. Všetko ostatné je ilúzia.
    Žiť v tu a teraz, znamená byť úplne prítomný, byť úplne v prítomnosti.
     Tým, že sme úplne prítomní, žijeme život sebe aj ostatným prítomným a robíme z neho dar, lebo to je najvyššia forma pozornosti.

     Prítomnosť bytia je manifestáciou doteraz neprejaveného v realite. Je to bezprostredný výraz skutočnosti v ilúzii reality. Prítomnosť bytia nemá ani žiadne využitie pre myslenie. Rozum nie je potlačovaný, ani menený, ani ignorovaný, pretože na to by bolo treba “niečo”, čo sa dá ignorovať a “niekoho”, kto ignoruje.

     Prítomnosť bytia nenecháva pre myslenie ani čas ani priestor. Priebeh vo večnom TERAZ, ktoré nie je žiadnou časťou času, nie je to ani bezčasovosť, je to iba skutočnosť toho, čo je práve teraz. Prítomnosť bytia si je vedomá toho, čo je, vďaka vnímaniu. Tiež vnímanie sa deje tu a teraz a nie v priestore a čase.

     Aby sme sa dostali k prítomnosti bytia, nie je potrebné nič robiť, lebo sme vlastne nikdy neboli mimo nej. Žiadne “vonku” totiž nie je. Začneme tým, že si uvedomíme prítomnosť bytia cez svoje vnímanie.
     Nemusíme na sebe pracovať, ani nepotrebujeme čas, lebo všetko, čo potrebuje čas, v čase zostáva. Potrebujeme sa len rozpamätať na skutočnosť toho, čo je a úplne sa tomu oddať, lepšie povedané neoddať sa ničomu inému.
     Všetko nepodstatné prepustíme a úplne sa venujeme tomu dôležitému.

     Prítomnosť bytia nemá ani cieľ, ani iný úmysel než byť.
     Takže nie je treba nič robiť, len byť. Jednanie prebieha samo od seba, bez jednajúceho. Jednanie pôsobí zdanlivo v čase, prebieha ale výhradne v bezčasovom TERAZ. Každé jednanie je výrazom bytia, prichádza z bytia a vedie k bytiu. Prítomnosť bytia vedie k tomu, že žijeme neustále tak, ako “keby sme práve prišli”. Akékoľvek konanie “sa deje” ako výraz bytia.
      Nie je treba robiť nič iného, než byť v TERAZ.

     Nejde už ani o to “dokazovať” pravdu, ani nie je potrebné ju “chápať”, lebo to všetko sú len mentálne hračky rozumu, ktorý sa hrá na šikovného.
     Dokiaľ diskutujem, argumentujem, zaujímam stanovisko a mám nejaký názor, ktorého správnosť sa snažím dokázať, riadim sa rozumom a som teda v dualite.
     Rozum nemôže rozumieť tomu, čo je, ale len tomu, čo pozná. Nemôže sám seba prekročiť. Pretože nedokáže pojať bytie, nemôže ho ani dokázať.

     Naša filozofia sa pokúša o nemožné a hľadá mentálny dôkaz. Východná filozofia naproti tomu o uskutočnenie bytia usiluje. Nerobí z pravdy žiadny systém.
     Každá filozofia aj každé náboženstvo ohraničuje to, čo je bez hraníc, tým že to pomenováva. Aj tak je ale každé náboženstvo dôležité, pretože zameriava svoj pohľad na to, Jediné, čo ukazuje na vstupnú bránu k bytiu.
     Keď sledujeme rôzne náboženské náuky, nachádzame v nich nesúlady, ktoré si vzájomne odporujú, ale keď sa pozrieme na to, čo majú spoločné, nájdeme to podstatné, pravdu a skutočnosť bytia.
     Každá filozofia a každé náboženstvo teda tiež môže viesť k tomu, čo je, ale iba vtedy, ak ich nakoniec opustíme, aby sme ich mohli prekročiť. Posledné kroky musí každý prejsť sám.

     Nerobím si nárok na to hovoriť pravdu a nič než pravdu, chcel by som svojim slovami len vytvoriť priestor pre vaše vlastné poznanie. Pravda aj tak nemôže byť povedaná, môže byť len prežívaná. Ale slová môžu byť pomôckou k tomu ako ju spoznať.

     Pritom je všetko v podstate úplne jednoduché. List sa na jeseň úplne sám od seba uvoľní zo stromu. Sneh padá, jar prichádza, tráva rastie. Všetko úplne ľahko, bez strachu, bez snahy o lipnutie, bez námahy, bez traumy. Dráma je iba ilúzia, pravda je jednoduchá. Nie je ani dobrá, ani zlá, proste je.
     Prirodzený stav spočíva proste v tom, poznať, kto naozaj ste a v tomto vedomí zostať.


P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.  

      Článok je prevzatý z knihy “Duchovné zákony" od Kurta Tepperweina

< Prechádzajúca		Ďalšia >