Musíme sa oslobodiť z “väzenia daností” a naučiť sa vnímať realitu ako prechodný stav stvorenia, ktorý len čaká na to, až bude ešte lepšie prispôsobený dokonalosti.
     Takzvané “skutočnosti” budú stále menej dôležité, pretože sú len prechodnými zastávkami na ceste k tomu ozajstnému.
     Stále dôležitejšia pri tom ale bude moc myslenia, lebo realita nie je jednoduchá, je privolaná tým, že v ňu uveríme.
     Pritom nie je dôležité, aká nepravdepodobná sa tá realita javí, lebo všetko je možné rovnakou mierou. Známe príslovie hovorí: “Buď realistický, ver v nemožné!”

     Určitým spôsobom “pohľadu” sa môžeme naučiť poznať v realite prítomnosti dokonalosť budúcnosti, rovnako ako sochár už vidí v kuse kameňa “čakajúcu” sochu.
     Tento pohľad so zmyslom pre podstatné, poznanie skutočnosti za zdaním, je treba trénovať a urobiť z neho stály zvyk.

     Rozum pritom prekračuje svoje vlastné hranice a učí sa, že “ešte nie” je väčšia a dôležitejšia skutočnosť než “teraz”. To je mentálna vlasť pre “racio” budúcnosti, ktorú je nutne treba mať už v prítomnosti. Vzniká tak akési “supra - vedomie”, ktorá je v neustálom spojení s univerzálnym vedomím.

     Pritom sa rozpúšťa aj “interpretátor” reality, ktorý je kdesi v nás a neustále posudzuje “terajšok”.
     Tento náš “vnútorný sudca” zmizne, pretože už nebude treba úsudok o prítomnosti a náš pohľad sa už zameria na “ešte nie”.
     Naša vlastná osobnosť bude potom transparentná rovnakou mierou, akou zameriavame svoj pohľad na “ešte nie” ako na tú pravú skutočnosť. Ono “teraz” sa stane prechodným stavom k dokonalosti.
     Nie je ale dobré o dokonalosť usilovať príliš rýchlo, lebo je to cieľ, ktorý nám umožní vedome prežívať každý vývojový krok. Nesnažme sa urýchľovať udalosti, ale si vychutnávajme každý okamžitý stav dokonalej reality.

     Dokonalosť je len jedna z kedykoľvek dosiahnuteľných možností, ako čokoľvek nechať, aby sa to prejavilo v realite. Je to posledný krok, po tom, čo sme vyčerpali všetky ostatné možnosti, ktoré nás zaujímali. Naše vedomie tým získa schopnosti, ktoré do tej doby nemalo.

     Potom tiež zistíme, že čas nie je ilúzia, ale duša evolúcie. Skutočnosť je bezčasová, ale životný priestor duše je neustále sa premieňajúca realita.

     Vedenie má na tejto ceste tiež len obmedzenú hodnotu, lebo sa zaoberá stále len tým, čo už je a menej už tým, čo je omnoho dôležitejšie, totiž tým, “čo ešte nie je”.
     Vedenie nie je v pravom slova zmysle pravdivé, lebo sa zaoberá niečím, čo zanikne okamžite, akonáhle to nastane. Snažíme sa po druhýkrát zjesť plody zo “stromu poznania” a stať sa večnými spolutvorcami univerza.

     Prepustenie interpretátora a sudcu v nás je tak dôležité tiež preto, že sudca zaisťuje, aby z racia bolo spracované iba to, čo do značnej miery súhlasí s už poznaným vedením. Všetko, čo je ozaj nové, je proste odsunuté a nevnímané.
     Prepustenie sudcu vedie k zásadnej “funkčnej reorganizácii racia”. Je to krok od lineárneho myslenia cez holistické až k univerzálnemu.

     Skutočná realita teda nie je hmota, ale len energia, ktorá na základe rozličných vibrácií umožňuje “prejavenie sa” rôznych foriem vo vonkajšom svete.

     Prapôvodcom reality je ale duch, ktorý onú realitu “vymýšľa”.
     Preto sú práve rojkovia tými pravými realistami.
     A “realisti” sú ľuďmi včerajška, ktorí sa pri riadení auta miesto dopredu dívajú len do spätného zrkadla.

     Naše myšlienky sú energie, ktoré svojimi vibráciami vytvárajú udalosti vo vonkajšom svete alebo ich menia.
      Myšlienky teda nie sú niečo, čo sa len odohráva v našej hlave, ale sú plnohodnotní tvorcovia, ktorí vznikajú “ v našej hlave” a premieňajú sa na REALITU.

    Pretože každá myšlienka má energetický potenciál, má tiež tendenciu sa uskutočniť.
     Čím väčší je pritom energetický potenciál myšlienok, tým mocnejšie sa presadí aj proti odporu zvonku.
     Teda všetko, čo si myslíte, alebo ste si kedy pomysleli, zostáva zachované, nič sa nestráca, všetko sa k vám vráti: ako zážitok, situácia alebo okolnosť.
     Energia sa totiž nikdy nestratí, naopak, hľadá si rovnako ako horský potôčik cestu do reality.

     V dôsledku toho neexistuje nespravodlivosť, lebo sa vám môže vrátiť jedine to, čo ste pred tým vedome, ale skôr nevedome, vyslali. Ste dokonca pôvodcom každej príhody, ktorá sa vám prihodí.

     Realitu sa dá duchom kedykoľvek slobodne určiť. Existuje nekonečne veľa možností, veľa filmov, ale len jeden videorekordér. Musíte sa preto rozhodnúť, čo chcete nechať prejaviť v realite a mali by ste to urobiť vedome.

     Môžeme teda povedať, že realita vzniká “cielenou energiou” a myšlienky sú tvorcami reality, vytvárajú skutočnosť a sú zamerané na cieľ.
     Proces stvorenia tak prebieha v každom okamihu, lebo myslieť neprestávame ani na okamih!

     Každý človek disponuje obmedzenou aj neobmedzenou inteligenciou a je len na ňom, ktorú z nich použije, či svoj obmedzený, a tým aj obmedzujúci intelekt, alebo svoju potenciálnu neobmedzenú univerzálnu inteligenciu.
     Je pochopiteľné, že obmedzeným myslením nemôžeme vyriešiť úlohy neobmedzeného života.

     Je preto nevyhnutné, aby sme sa konečne prebudili k vedomiu a začali k tvoreniu používať svoj neobmedzený potenciál.

P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.  

      Článok je prevzatý z knihy “Duchovné zákony" od Kurta Tepperweina

< Prechádzajúca		Ďalšia >