Slovo Človek / nem, Mensch / poskytuje vďaka múdrosti jazyka cenný návod. Nemecká podoba slova pochádza zo sanskritu: MENUSCHIA – vyslovuje sa ako MENSCHIA

Koreň slova - MAN – myslenie

MANUS – duch

La – zákon

Meno vždy označuje osobu, v tomto prípade to znamená mysliaci duch schopný rozpoznať zákon. Porušením zákona vzniká disharmónia, ktorej viditeľným znakom je choroba. Príčinou každej choroby je myslenie. Stav nášho tela je iba viditeľná informácia o druhu a spôsobu nášho myslenia.

Keď sa pozeráme na svet , vidíme bezprávie, choroby a utrenie. Je to také jasné, že to nikto nespochybňuje. Choroba a utrpenie sú iba posolstvo a prirodzený dôsledok zneužívania tvorivej energie človeka. Neexistuje miesto na rozdeľovanie osudu, každý dostane to, čo si zaslúži!!! Všetci máme nejaký osud a znášame ho viac menej trpezlivo. Málokto si aspoň niekedy nepoloží otázku, prečo žije v takých okolnostiach, aké sú ich príčiny a či a ako by sa dali zmeniť. Len čo to urobíme, zistíme, že máme osud, ako aj možnosť kedykoľvek ho zmeniť, vo vlastných rukách. Môžeme sa o to navonok akokoľvek usilovať, no musí to ísť znútra. Osud sa dá zmeniť iba tam , kde sa tvorí v našom myslení. Okolnosti odrážajú myslenie ako zrkadlo. Chorobu teda spoznávame ako požehnanie a uzdravenie ako úlohu.

Reč tela je najpoužívanejší jazyk na svete, lebo vlastné telo sa nám ustavične prihovára a nezáleží na skutočnej materčine. A predsa týmto jazykom už takmer vôbec nehovoríme, hoci porozumieť vlastnému telu je v človeku zakotvené ako pradávna vedomosť, ktorá čaká len nato, aby sme ju opäť zaktivizovali. Až keď tejto reči opäť porozumieme, môžeme rozlúštiť v nej ukrytú životnú úlohu. Každá choroba je totiž úloha nie trest. Vždy sa v nej skrýva dar, príznak ponuka možnosť dostať sa o krok bližšie k svojej individuálnej evolúcii. Choroba patrí v škole života do učebných osnov, lebo sa prostredníctvom nej učíme nájsť krok na ceste k sebe samým. A choroba nás núti, aby sme ten krok naozaj urobili.

Indickí mudrci tvrdili, že aj AVIDYA, teda nevedomosť, je určitá vina, lebo človek nemôže urobiť potrebné veci, kým o nich nevie. Týka sa to najmä najdôležitejšieho nástroja, ľudského tela.

Ľudia sa všade sťažujú na choroby a vyhľadávajú okamžitú ,alebo aspoň rýchlu pomoc prostredníctvom liekov a liečenia. No zároveň odmietajú urobiť jediné, čo je správne, meniť najmä svoje myslenie, cítenie a konanie, lebo je to nepohodlné a namáhavé. Myslia si, že si splnia povinnosť, keď zaplatia lekárovi.

Väčšina ľudí ešte vždy verí, že choroba je telesná porucha , ktorá jedného človeka postihne náhodou a iného rovnako náhodou obíde. Choroba sa však stáva „nutnosťou“ zásluhou nášho správania. Má jediný zmysel síce upozorniť nás na nesprávne správanie a súčasne nám umožniť, aby sme si upravili nesprávny, disharmonický život, prípadne nás k tomu prinútiť. Choroba niekedy tvrdo zasiahne skôr, ako to pochopíme.

Hoci sme proti pokusom na zvieratách, robíme zo seba pokusných králikov a testujeme na sebe účinky nikotínu, alkoholu, ba aj drog. Musíme si preto uvedomiť, že predtým, než telesne ochorieme, sme chorí v oveľa hlbšom zmysle. To, čomu hovoríme choroba, je vlastne pokus organizmu a znovunastolenie harmónie, teda prvý krok k liečeniu. To čomu hovoríme choroba preto nie je samotná choroba, ale v pravom zmysle slova iba informácia o nej. Posolstvo o porušení harmónie nadobudlo určitú podobu a stalo sa informáciou. Ak niekomu niečo dlhujem, nestačí aby som sa zbavil dlžoby, odstrániť jeho upomínanie. Rovnako nestačí odstrániť príznak, lebo choroby sa to nedotkne. Uzdravenie predsa znamená nájsť cestu k celistvosti, neporušenosti, čo možno dosiahnuť jedine zásadnou zmenou. Choroba je teda iba vonkajší viditeľný znak. Nie je to náš nepriateľ, ale náš potrebný priateľ, partner, bez ktorého sa nezaobídeme. Nestačí nasadiť nejaké lieky či injekcie ani prírodné lieky, človek musí znovu pochopiť, čo mu chce jeho telo oznámiť.

Keď uvedieme do poriadku svoje myslenie, cítenie a konanie, dostaví sa aj telesný poriadok. Prostredníctvom choroby nám organizmus oznamuje nielen to, že sme sa vydali zlým smerom a mali by sme zmeniť cestu, na ktorej sa nachádzame ale druhom príznakov nám presne ukazuje, kde je nejaký problém a čo treba robiť, aby sme sa úplne uzdravili. Preto skutočné uzdravenie vždy vedie k novým poznatkom a rozšíreniu vedomia. Keby človek už nemohol ochorieť, bola by to najťažšie možná choroba, lebo by zostal bez informácie o svojom chybnom konaní a nemal by príležitosť urobiť zmenu. Niekedy skôr ,alebo neskôr , začne človek hľadať cestu k lepšiemu pochopeniu svojho života a seba samého.

Vyliečiť človeka preto neznamená dopomôcť mu k nastoleniu starého stavu, lebo práve ten spôsobil nutnosť choroby. Najlepší lekár a najdrahšia medicína môže liečbu iba priaznivo ovplyvniť. Skutočné uzdravenie poskytuje liečivá sila prírody, ktorá začne pôsobiť okamžite po odstránení prekážky v správaní.. Ozajstné liečenie preto vždy vedie k novým poznatkom a tým k rozširovaniu vedomia.

V tejto súvislosti sú opätovne aktuálne Voltairove slová.

Lekári sypú lieky, o ktorých vedia málo, aby vyliečili choroby o ktorých vedie ešte menej, do ľudí, o ktorých nevedia vôbec nič!!!