Poznanie, že psychohygiena je pre udržanie duševného zdravia človeka práve tak potrebná ako telesná hygiena pre udržanie telesného zdravia, nie je nové.
     Už na začiatku tohto storočia sa objavili ojedinelé rokovania na túto tému, ale záujem ľudí o túto tematiku bol pramalý. Pravdepodobne preto, že k nej chýbali praktické pokyny, čo by človek mal k udržaniu a stabilizovaniu svojho duševného zdravia robiť.

      Tiež telesná hygiena našla rozsiahly ohlas až vtedy, keď boli človeku do vedomia vštepené konkrétne pravidlá, ako napríklad pravidelné umývanie rúk, kúpanie a čistenie zubov. Potom ľudia prišli na to, že je treba izolovať chorých, ktorí mali nejakú infekčnú chorobu, pokiaľ sa nechcú nakaziť. To bolo logické a pochopiteľné a nákazlivé choroby, ako mor, týfus či cholera, mohli byť vďaka tomu, aspoň v industrializovaných krajinách, do značnej miery prekonané.

     V duševnej oblasti ale tiež existujú “infekčné choroby” a “epidémie”, ktoré sa s obľubou šíria, pokiaľ pravidelnou psychohygienou, ktorá sa musí stať pevným návykom, nevytvoríme predpoklady pre skutočne pevné duševné a mentálne zdravie.

     Medzi takéto duševné nákazy patrí hnev, strach, stres, starosti, nenávisť, pocity viny, agresie.
     Každý z nás je neustále čas od času konfrontovaný s nejakou takouto nákazou či dokonca s ich kombináciami, dokiaľ nezačne pravidelne prevádzkovať psychohygienu. K tomu patrí napríklad hlavne večerná “mentálna kontrola a prerábanie negatívnych zážitkov”, pri ktorom sú rozpustené všetky infikujúce energie a premenené v opak skôr, ako môžu napáchať škody.
     Znamená to prijímať každého človeka takého, aký je. Každému prejavovať priazeň, blahovôľu, ale najmä lásku.

     Keď sa psychohygiena stane pevným a pravidelným návykom, nemajú duševné a mentálne infekcie žiadnu šancu. Výsledkom je duševná harmónia a neotrasiteľný pokoj, s ktorým radostne kráčame životom.

      Postupne ale, ako vzrastá ozajstná inteligencia, stáva sa myslenie prebytočným.
      Dokonalý človek už nepremýšľa, ale proste “vie” a reaguje spontánne. Myslenie je náhrada za doteraz nedostatočnú inteligenciu. Čím je inteligencia vyššia, tým menej potrebujeme myslenie. Vnímame potom jasne rozdiely, dokážeme rozoznať pravú skutočnosť od zdanlivej, bez toho aby sme o tom museli premýšľať.

     Dokiaľ ale nie je naša inteligencia dokonalá, musíme premýšľať. Musíme myslieť dopredu. Keď potom príde situácia, o ktorej sme premýšľali, jednáme podľa svojho myslenia. Jednáme tak neustále podľa minulosti, aj keď možno dávno nastala iná situácia. Dokiaľ myslíme, je naše jednanie určované minulosťou. Ale všetko sa mení a všetko plynie.

     Musíme dokonca premýšľať nad tým, ako urobiť svojmu partnerovi radosť. Keby sme ho ozaj milovali, nepotrebovali by sme už o tom uvažovať. Jednali by sme potom z lásky a mohli by sme si byť istý, že v každom okamihu urobíme to správne. Myslenie sa tak často stáva náhradou za chýbajúcu lásku.

     Myslenie je báječná vec a my by sme sa mali naučiť ho naozaj ovládať.
     Ale mali by sme mať na pamäti, že je to stále len náhrada za to skutočne podstatné, čo stojí za to získať, a to je múdrosť a láska.

P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.  

      Článok je prevzatý z knihy “Duchovné zákony" od Kurta Tepperweina

< Prechádzajúca